Konanie na ESD 59821
Konanie na ESD - vec vedená pod C-598/21:
Krajský súd v Prešove 28.09.2021 podal Európskemu súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa práve žalovanej v 1. rade, zosplatnenia úveru a výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou.
Prejudiciálne otázky, ktoré má ESD zodpovedať znejú:
Článok 47 v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta EU“), Smernica Rady 93/13/EHS1 z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach), Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES2 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len „Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách“) ako aj princíp efektivity práva Európskej únie bránia takej právnej úprave, akou je § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých pri predčasnej splatnosti sa nezohľadňuje proporcionalita tohto úkonu, najmä závažnosť porušenia povinnosti spotrebiteľov v pomere k výške úveru a dobe jeho splácania?
Pre prípad zápornej odpovede na otázku pod A. (nebránia) predkladajúci súd kladie nasledovné otázky:
B.1 Článok 47 v spojení s článkami 7 a 38 Charty EU, Smernica 93/13IEHS o nekalých podmienkach, Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách ako aj princíp efektivity práva Európskej únie bránia takej judikatúre, ktorá meritórne nezadrží vykonanie záložného práva súkromnou dražbou nehnuteľnosti predstavujúcej obydlie spotrebiteľov prípadne iných osôb a súčasne nezohľadňuje závažnosť porušenia povinnosti spotrebiteľa vo vzťahu k výške úveru a úverovému obdobiu, aj keď existuje iný spôsob uspokojenia pohľadávky poskytovateľa úveru súdnou exekúciou, v rámci ktorej predaj obydlia zaťaženého záložným právom nie je prioritným?
B.2 Má sa článok 3 ods. 1 Smernice 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách vykladať tak, že ochrana spotrebiteľa pred nekalými obchodnými praktikami pri úverovaní spotrebiteľov sa vzťahuje aj na akékoľvek spôsoby uspokojovania pohľadávky poskytovateľa úveru vrátane kontraktácie nového úveru dohodnutého na úhradu záväzkov z predchádzajúceho úveru?
B.3 Má sa smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách vykladať tak, že za nekalú obchodnú praktiku sa považuje aj konanie dodávateľa, ktorý poskytuje opakovane úvery spotrebiteľovi, ktorý nie je schopný splácať úvery a to tak, že vzniká z toho reťaz úverov, ktoré dodávateľ spotrebiteľovi reálne nevypláca, ale si ich dodávateľ prijíma na splnenie predchádzajúcich úverov a celkových nákladov na úvery?
B.4 Má sa čl. 2 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES1 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/EHS o spotrebiteľských úveroch“) v spojení s jej desiatym odôvodnením vykladať tak, že nevylučuje pôsobnosť tejto smernice ani na prípady úveru, ktorý má všetky znaky spotrebiteľského úveru, nebol dohodnutý účel úveru, bez nepatrnej časti celý úver si poskytovateľ úveru vymienil na úhradu predchádzajúcich spotrebiteľských úverov, no na zabezpečenie sa dohodlo záložné právo na nehnuteľnosť?
B.5 Má sa rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-377/14 z 21. apríla 2016 Radlingerová, Radlinger, ECLI:EU:C:2016:283 vykladať tak, že sa vzťahuje aj na zmluvu o poskytnutí úveru spotrebiteľovi, ak sa takouto zmluvou časť poskytnutého úveru určila na úhradu nákladov dodávateľa úveru?
Dostupné na :
II.
K dražbe:
Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7, 47 a 38 Charty, ako aj so zásadou efektivity práva EÚ bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej nie je možné meritórne pozastaviť výkon záložného práva súkromnou dražbou nehnuteľnosti, ktorá predstavuje obydlie spotrebiteľov alebo iných osôb.
Bod 92:
„Komisia uviedla, že stále nie je jasné, či mimosúdny výkon záložného práva založený na zákone o dobrovoľných dražbách umožňuje odklad výkonu záložného práva z dôvodu nekalých podmienok. Aj keby sa pripustilo, že takáto možnosť vo vnútroštátnej právnej úprave existuje, uviedla, že existuje napätie medzi tým, čo má právo upravovať, a spôsobom, akým súdy právo vykladajú a uplatňujú. To v praxi nadmerne sťažuje výkon práv spotrebiteľov.“
Bod 94:
„... Postup mimosúdneho výkonu záložného práva sa uplatňuje bez ohľadu na postavenie dlžníka a bez ohľadu na druh dotknutého majetku. Môže sa týkať (ako je to v konaní vo veci samej) majetku, ktorý uspokojuje základné potreby spotrebiteľa, a to zabezpečenie obydlia. Toto konanie môže začať predajca alebo dodávateľ len na základe zmluvy o úvere, ktorá slúži ako exekučný titul, pričom obsah tohto nástroja nepodlieha súdnemu preskúmaniu umožňujúcemu odhaliť prípadnú nekalú povahu jedného alebo viacerých jeho ustanovení. Okrem toho veriteľ určí dlh jednostranne a súkromný subjekt („dražobník“) vykoná výkon záložného práva bez dohľadu orgánu verejnej moci. Vzhľadom na takéto silné a bezvýhradné právo predajcu na začatie výkonu záložného práva je ešte potrebnejšie, aby spotrebiteľ v postavení dlžníka, proti ktorému sa výkon záložného práva vedie, mal k dispozícii účinnú súdnu ochranu. Ako výstižne vyjadril jeden komentátor, konanie o vyvlastnení niekoho domu musí zabezpečiť „najvyšší stupeň procesnej prísnosti“
Bod 96:
„Nezdá sa, že by právny rámec mimosúdneho výkonu záložného práva, ako ho opísal vnútroštátny súd, poskytoval vysokú mieru procesných záruk. V dôsledku svojej rozdrobenosti vytvára nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ buď nepodá proti mimosúdnemu výkonu záložného práva odpor, ktorý by umožnil súdne preskúmanie nekalých podmienok, alebo sa dopustí procesnej chyby.(43)Toto riziko ešte zhoršuje skutočnosť, že všetky fázy mimosúdneho výkonu záložného práva vrátane určenia výšky dlhu sa uskutočňujú bez dohľadu orgánu verejnej moci.“.
Bod 99:
„Z tejto judikatúry vyplýva, že aj v prípade existencie súdneho rozhodnutia o povolení výkonu záložného práva nemožno zaručiť účinné preskúmanie nekalých podmienok za okolností, keď takéto rozhodnutie neobsahuje nijaký dôvod potvrdzujúci preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok súdom ex offo. Na základe toho o to viac zastávam názor, že účinné preskúmanie nemožno zaručiť, ak sa konanie o výkone záložného práva začne bez súdneho preskúmania ex ante, ak ho vykonávajú výlučne súkromní podnikatelia a ak sú právne predpisy upravujúce prostriedky, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii na napadnutie výkonu záložného práva, ako aj príslušné právomoci súdov nejasné a zložité. Preto sa mi zdá, že prinajmenšom spôsob, akým sa v slovenskej právnej praxi uplatňujú procesné pravidlá upravujúce mimosúdne konanie o výkone záložného práva, nespĺňa normy účinnej súdnej ochrany spotrebiteľov.“
Dostupné na:
III.
K zosplatneniu:
Generálna advokátka Laila Medina 12.01.2023 predniesla ESD tieto návrhy:
Časť V. Posúdenie, bod 48 – navrhla zodpovedať prejudiciálne otázky:
O prvej otázke, z jej predbežného, predneseného právneho názoru týkajúceho sa zosplatnenia, citujem:
Bod 52.:
„ Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 93/13 v spojení s článkami 7, 38 a 47 Charty, ako aj so zásadou efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, konkrétnejšie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s jeho § 565, ktorá umožňuje podnikateľovi uplatniť predčasné splatenie úveru z dôvodu, že dlžník nesplnil svoje povinnosti v určitej obmedzenej lehote, pričom toto právo nepodlieha požiadavke proporcionality, najmä pokiaľ ide o závažnosť porušenia povinností spotrebiteľa v súvislosti s výškou úveru a dobou jeho splácania.“
Bod 68:
„Presvedčili ma vysvetlenia vnútroštátneho súdu a tvrdenia žalobcov a Komisie. Podľa môjho názoru podporujú záver, že sporné ustanovenia vnútroštátneho práva sa neuplatňujú automaticky, teda v prípade neexistencie iných dojednaní medzi stranami, čo by bolo potrebné na to, aby sa považovali za „záväzné“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13. Naopak, vyžadujú si výslovnú dohodu strán. V prípade neexistencie takej dohody § 565 Občianskeho zákonníka ako pravidlo stanovuje, že veriteľ nemôže požadovať zaplatenie celej pohľadávky za nesplnenie mesačnej splátky.“
Bod 69:
„Treba tiež zdôrazniť, že hoci § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka odkazuje na spotrebiteľskú zmluvu plnenú v splátkach, osobitne nepredpokladá predčasné splatenie zmluvy o dlhodobom úvere ani existenciu zabezpečenia tohto úveru záložným právom na rodinný dom spotrebiteľa. Za týchto podmienok rozhodnutie podnikateľa zahrnúť do zmluvy o úvere zabezpečenom rodinným domom spotrebiteľa nevyjednanú podmienku, ktorá odráža toto ustanovenie, nemožno považovať za nastolenie rovnováhy medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán zo strany vnútroštátneho zákonodarcu.“
Bod 71:
„Za týchto podmienok sa zdá, že sporná zmluvná podmienka stanovujúca právo veriteľa požadovať predčasné splatenie úveru neodráža záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenie v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13. Preto som dospela k záveru, že takáto podmienka patrí do pôsobnosti smernice 93/13.“
K samotnému zosplatneniu ešte generálna advokátka v Bode 74 uviedla, že Súdny dvor ďalej vo svojom rozsudku Caisse régionale de Crédit mutuel de Loire‑Atlantique et du Centre Ouest objasnil, že rozsudok Banco Primus sa má vykladať v tom zmysle, že kritériá, ktoré z neho vyplývajú na účely posúdenia nekalej povahy zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, najmä značnej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ktoré táto podmienka vytvára v neprospech spotrebiteľa, nemožno chápať ani ako kumulatívne, ani ako alternatívne, ale musia sa chápať ako súčasť všetkých okolností súvisiacich s uzavretím dotknutej zmluvy, ktoré musí vnútroštátny súd preskúmať, aby mohol posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13.
Bodu 75:
„Sporná zmluvná podmienka sa týka predčasného splatenia dlhodobého úveru, ktorý bol uzatvorený na dvadsať rokov a je zabezpečený rodinným domom spotrebiteľa. Za týchto okolností by sa posúdenie nekalej povahy tejto podmienky malo vykonať s ohľadom na judikatúru pripomenutú v predchádzajúcom bode.“
Bod 76:
„Z predchádzajúcich úvah vyvodzujem, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na zmluvnú podmienku odrážajúcu ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje podnikateľovi uplatniť predčasné splatenie úveru z dôvodu, že dlžník nesplnil svoje povinnosti v určitej obmedzenej lehote, pričom toto právo nepodlieha požiadavke proporcionality. Článok 3 ods. 1 a článok 4 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o posúdenie prípadnej nekalej povahy podmienky týkajúcej sa predčasného splatenia úveru v dôsledku toho, že dlžník nesplnil svoje povinnosti v určitej obmedzenej lehote zo strany vnútroštátneho súdu, tomuto súdu prislúcha, aby preskúmal najmä tieto kritériá: po prvé, či právo predajcu alebo dodávateľa požadovať splatenie celého úveru je podmienené tým, že spotrebiteľ nesplní povinnosť, ktorá je v rámci predmetného zmluvného vzťahu podstatná, po druhé, či sa toto právo priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, po tretie, či toto právo predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a po štvrté, či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru.“
Príkladmo z rozhodnutia súdov:
Z nálezu ÚS SR PL. ÚS 23/2014-18 z 24. 09. 2014 :
„Nad rámec uvedeného ale ústavný súd pripomína, že sa už vyslovil, že podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti výkonu záložného práva obmedzený v podstate len na žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 zákona o dobrovoľných dražbách) a takáto následná prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30. apríla 2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované dostatočnou preventívnou a priebežnou kontrolou dobrovoľnej dražby orgánom verejnej moci...“
Z právneho názoru Ústavného súdu vyplýva, že za súčasných podmienok nie je možné mimosúdny výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou akceptovať. Navyše Ústavný súd v citovanom náleze zdôrazňuje, že:
„Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované dostatočnou preventívnou a priebežnou kontrolou dobrovoľnej dražby orgánom verejnej moci...“
Z uznesenia NS SR, sp. zn.: 2 M Cdo 20/2011 z 18. 12. 2012 :
„Podľa názoru odvolacieho súdu je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu (§ 148 Exekučného poriadku).“
Z uznesenia KS PO, sp. zn.: 3 Co/81/2015 z 25. 03. 2015:
„Dobrovoľná dražba je typická tým, že ju nesprevádza preventívne súdna kontrola neprijateľných zmluvných podmienok. Za takých okolností sa javí predbežné opatrenie ako jediný efektívny prostriedok ochrany do času, kým súd vo veci samej nevykoná súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň vo veci samej s musí rozhodnúť, či je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti vykonať záložné právo týmto spôsobom.“
Z uznesenia KS PO, sp. zn.: 6Co/106/2014:
„... Zároveň vo veci samej sa musí rozhodnúť, či je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti vykonať záložné právo týmto spôsobom. Existujú totiž aj iné spôsoby, ktoré napríklad pri garancii prednosti záložného práva až do konečného splnenia dlhu garantujú aj zachovanie obydlia. Ak by sa napríklad záložné právo vykonalo uplatnením práva podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, do úvahy prichádza oveľa proporcionálnejší postup povolenia splátok či už súdom alebo aj v exekúcii. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že veriteľ zostáva krytý záložným právom, ktoré nestráca na prednosti. Ak by sa malo vychádzať z predstáv dražobnej spoločnosti a vyjadrenia sporiteľne, potom teoreticky aj pri splatnosti pohľadávky v rozsahu 1 Euro by sa mala tolerovať dražba bytu navrhovateľov, čo je pre odvolací súd absolútne neprijateľné. Zdá sa, že dobrovoľnou dražbou sa obchádza dôležitý unijný prvok, a to ex offo súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok. Doposiaľ odvolací súd nevie zo spisu zistiť, koľko už bolo z dlhu splatené. Napriek tomu sa predáva byt navrhovateľov a obchádza najpodstatnejšia právna otázka, či je naozaj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa výkon záložného práva vykonal týmto spôsobom.“